30 rokov uplynulo od incidentu voči prezidentovi ČSR Václavovi Havlovi, ktorý sa odohral 14.marca 1991 na námestí SNP počas manifestácie oslavujúcej 52. výročie vzniku vojnovej Slovenskej republiky, a zároveň za slovenskú štátnu samostatnosť.
Išlo o turbulentné obdobie po roku 1989 (Nežnej revolúcii), keď sa opäť otvorila otázka rozdelenia Československa. Spoločnosť bola mimoriadne polarizovaná, keďže sa hlasne ozývali prívrženci oboch táborov. Preto sa v Bratislave konávali zhromaždenia tak na podporu ČSR, ako aj na podporu samostatnosti Slovenska. Po páde starého (tzv. komunistického) režimu a veľkom politickom uvoľnení sa o slovo hlásili aj radikálne národné sily, ktoré si ctili vojnovú Slovenskú republiku a jej prezidenta Jozefa Tisa (počas komunizmu sa kládol veľký dôraz na SNP a verejná manifestácia sympatií k obdobiu 1939 – 45 bola vlastne nemožná).
A práve tieto radikálne sily sa zišli 14. marca 1991 na Námestí SNP, aby si pripomenuli 52. výročie vzniku vojnovej Slovenskej republiky, a zároveň manifestovali za slovenskú štátnu samostatnosť. Akcia bola v centre pozornosti zahraničných novinárov, navyše dolnou časťou námestia prechádzal so svojím sprievodom prezident Václav Havel (pred SNM na nábreží sa súbežne konala manifestácia za zachovanie ČSR a Havel ako prezident sa mal pôvodne zúčastniť iba na nej).
Účastníci manifestácie na neho vykrikovali, vyhrážali sa mu a pred niekoľkými ho museli chrániť členovia jeho ochranky. Rozvášnený dav ho sprevádzal až k sídlu SNR (Župný dom) na Župnom námestí, kde päsťami búchali do áut prezidentského konvoja a znemožňovali nastúpiť členom sprievodu (napr. poradca Žantovský sa do auta ani nedostal a na Bratislavský hrad musel ísť pešo). Nebol to jediný útok na Havla v Bratislave: o niekoľko mesiacov, v októbri 1991 pri príležitosti výročia vzniku Československa, ho na tribúne zahádzali vajíčkami. Havel sa potom vyjadril, že to nie je také zlé, pretože vajíčka sú predsa lepšie ako kamene.
Spomienky vtedajšieho predsedu SNR Františka Mikloška:
„V Bratislave sa popoludní konali dve manifestácie, jedna na nábreží Dunaja pri levovi, pamätníku československej štátnosti (pred SNM pozn. JV)., zorganizovalo ju združenie Human, a druhá – za samostatné Slovensko – bola na Námestí SNP, usporiadala ju Panisova strana (SNS, pozn. JV). Havel sa nám zdôveril, že sa mu zdá byť divné, aby išiel na Bratislavský hrad a tam zostal
v priestoroch svojej kancelárie, zatiaľ čo dolu budú súbežne prebiehať dve manifestácie, jedna za slovenskú štátnosť a druhá za zachovanie československej štátnosti. Hovoril, že musí v tejto situácii vyjadriť svoj názor a zamýšľal navštíviť nakrátko manifestáciu pri levovi. Viacerí sme vyjadrili pochybnosti, či prezident má ísť k levovi. Po poradách sa nakoniec rozhodlo, že prezident sa pôjde iba prejsť po nábreží Dunaja. Prišli sme na nábrežie Dunaja, ale počas prechádzky sme nestretli skoro nijakého človeka. Nábrežie bolo ľudoprázdne a bolo vidieť, že prezidenta to ťahá k levovi. Pri pamätníku československej štátnosti bolo niekoľko sto ľudí, videl som tam herca Františka Zvaríka. Po chvíli, keď ľudia zbadali, že prišiel prezident, začali mu skandovať. Stál som pri prezidentovi, o niekoľko minút mi povedal: „Ideme na Námestie SNP.“
Ochranka nás odhovárala od toho, aby sme išli priamo na námestie, pretože tam bolo niekoľko tisíc ľudí a ona nebola pripravená na takúto zmenu. Odporúčali nám, aby prezident prišiel na námestie odzadu, ulicou medzi hlavnou poštou a televíziou (Uršulínska, pozn. JV) a tam sa iba nakrátko ukázal. Musím sa priznať, že ja som povedal prezidentovi, že ak sa rozhodol ísť na námestie, tak by mal prejsť celým námestím a viedol som ho na úpätie Námestia SNP, k Poľskému kultúrnemu stredisku. Námestie bolo plné ľudí, niekto práve rečnil na tribúne. Spočiatku si nás nikto nevšimol. Ale ľudia od Leva išli za nami a skandovali: „Nech žije Havel!“ Kdesi pred Domom odievania bolo už jasné, že Havel prišiel na námestie a za ním skandujúca skupina prívržencov československej štátnosti. A vtedy to začalo.
Prvý a jediný raz v živote som zažil, čo to znamená, keď sa ľudia dostanú do afektu. My dvaja sme síce boli obklopení ochrankármi, ale stačil jeden zlý úsmev alebo slovo a situácia sa mohla vymknúť spod kontroly. Kým sme prišli hore k budove SNR, prezidentovi poradcovia Michael Žantovský, Jiří Křižan a ďalší utŕžili kopance a šťuchance od ľudí, ktorí nás sprevádzali až hore. Môj ochranca Štefan Nosko dostal slovenskou zástavou. Michael Žantovský sa už nedostal do auta a musel ísť na hrad peši. Mnohí potom hovorili o prezidentovej ceste na námestie ako o provokácii, s tým, že tam nemal ísť. Ja som aj verejne vyslovil názor na právo prezidenta ísť aj na námestie, kde prebieha manifestácia za samostatnú slovenskú štátnosť.“
