Foto: Soňa Maletz
Eugen Gindl (1944 — 2021) bol významný slovenský reportér, publicista, scenárista, dramatik a občiansky aktivista. V rozhovoroch s Tomášom Hučkom, šéfredaktorom mesačníka Kapitál, hovorí o dôležitých míľnikoch svojho života — o kariére reportéra, o cenzúre počas normalizácie i o svojich filmových a divadelných projektoch. Spomína na emigráciu do Nemecka po okupácii v roku 1968, na prípravu environmentálneho samizdatu Bratislava/ nahlas a na svoju účasť na udalostiach Novembra 1989 a prácu v časopisoch Verejnosť, OS a Kozmos. Premýšľa ale aj o láske k prírode, spolupráci s ŠtB či o budúcnosti slovenskej i svetovej ľavice. Rozhovory dopĺňajú spomienky jeho priateľov, spolupracovníkov a blízkych, ktoré približujú túto výnimočnú osobnosť slovenského intelektuálneho a spoločenského života.
Prečítajte si krátky úryvok knihy, ktorú vydalo O. Z. kapitalks. Knihu Eugen Gindl: Na hrane možného si môžete kúpiť v predpredaji.
O čom bola vaša prvá reportáž?
O zatopených dedinách na Liptovskej Mare. Tému som si vtedy vybral sám, najmä preto, že som Lipták a bolo mi to ľúto. Bol som vnútorne proti tomu, aby tá priehrada vznikla a dediny zatopili. A nebol som v tom sám, tá stavba mala viacero oponentov, aj z vedeckých kruhov, tvrdili, že sa tým zmení klíma na Liptove, zatopí sa najcennejšia pôda v tejto oblasti, zanikne sedemnásť historických obcí, z ktorých niektoré patrili k najstarším na Slovensku, a nenávratne sa stratia cenné archeologické náleziská. V tom čase však už občianske ani vedecké protesty nemali šancu na úspech. Až dnes si uvedomujeme, ako veľa sme pod tou hladinou stratili.
Koľko ste vtedy strávil času v týchto miestach, odsúdených na zánik?
Mal som na to týždeň. Vtedy bolo normou, že reportér dostal k dispozícii aj fotografa a šoféra, ale ja som to nepotreboval, sám si to obehal a až potom som zavolal fotografa, nech si spraví zábery. Bolo mi ľúto najmä tých ľudí, ktorí sa museli vysťahovať do panelákov v Mikuláši či Ružomberku a ťažko túto zmenu znášali. Mnohých som poznal.
S akou reakciou ste sa stretli po uverejnení textu?
Život mal vtedy pomerne veľkú redakciu, bolo nás asi šesťdesiat. Sídlili sme na Gorkého ulici. Reportáž vzbudila pozornosť, prišlo veľa listov. A všimol som si, že v redakcii si uvedomili, že prišiel človek, ktorý vie písať. Ja som nikdy nepochyboval o tom, že viem písať. (smiech) Ale aj mňa táto reakcia pozitívne prekvapila. Keď sa mi po tejto reportáži otvorili dvere, všetci fotografi so mnou chceli robiť. Najprv som robil s Kamilom Vyskočilom, to bol mimoriadne zaujímavý fotograf, spravil výbornú knihu Videl som hudbu.
S ním ste robil nasledujúci text?
Áno, na druhú reportáž sme išli do Veľkého Borového. Laučík tam práve dostal prvé učiteľské miesto, a s jeho pomocou som sa zoznámil s domácimi. Bez neho by som sa k nim nedostal tak blízko. Ich situácia bola fatálna, administratívne patrili na Liptov, ale spádovo na Oravu, takže nikto sa o nich nestaral. Dodnes nemajú poriadne cesty. To bolo prvýkrát, keď sa niekto, koho zobrazujem v reportáži, ozval – po publikovaní textu sa na mňa Borovčania nahnevali, že ich zosmiešňujem, ale nakoniec som im vysvetlil, že som im chcel pomôcť. A nejako sa to prepieklo.
Takže aj tému druhej reportáže ste si vybral sám. To vyzerá, že v redakcii vládla celkom sloboda.
Istý čas. Ešte som si vybral reportáž o Východnej, kde som poukázal na komercionalizáciu tohto festivalu a trochu som si z neho robil srandu. Síce sa z toho veľa vyškrtlo, ale šéfredaktorovi sa to páčilo. Potom som ešte spravil reportáž o performancii Alexa Mlynárčika vo vlaku Gontkulák. Samého ma prekvapilo, že to prešlo, keďže títo umelci už vtedy mali problémy s režimom. Mlynárčik si ale veľmi cenil, že som to napísal. Vtedy sa veľa ľudí na Slovensku dozvedelo, že aj takíto umelci tu existujú. Dobre som poznal celú tú partiu, ktorá obdivovala Stana Filka a Mlynárčika – Vladimír Kordoš, Marián Mudroch, Danulo Fischer, Dežo Tóth. Najbližší mi bol Rudo Sikora, bol mi aj svedkom na svadbe s mojou druhou ženou.
Pri ktorej reportáži ste si uvedomili, že začínajú problémy?
Vydal som sa robiť text o výstupe mládeže na Rysy. Rovnako ako pri Východnej, chcel som to poňať kriticky. Večer mládeži zahral Paľo Hammel, tancovalo sa, popíjalo. V pozadí bol veľký Leninov plagát, a keď fúkal vietor, tvár sa akoby mraštila. Napísal som: „Z pozadia sa na to všetko díval Vladimir Iljič Lenin, a keď zadul vietor, zdalo sa, že povážlivo krúti hlavou.“ To cez cenzora neprešlo. To bol inak prvý stupeň cenzúry, ak nerátame autocenzúru, druhý bol tzv. SÚTI (Slovenský úrad pre tlač a informácie), ale ten kontroloval tlačoviny až ex post, a podával o tom hlásenia ústrednému výboru strany. Po tomto texte mi oznámili, že už nemôžem robiť reportáže. Nepokarhali ma, nepovedali mi prečo, len mi oznámili, že s reportážami som skončil. Poslali ma na zahraničné oddelenie, kde som vyberal články zo zahraničnej tlače do rubriky pele-mele. Aby som mal čo robiť, dali mi ešte robiť články o Slovákoch v zahraničí, na základe ich rozprávania som písal ich profily. Prvý bol stavbár v Etiópii, potom geológ, ktorý bol v Bolívii, Peru a v Čile počas Allendeho vlády, ďalej stavbár v Sýrii alebo gynekológ v Guiney.
Takže už ani nekritické reportáže vám nedovolili?
Zmena nastala až vo chvíli, keď sa naši horolezci dostali na Nanga Parbat, a keďže som ich poznal a mal som k nim prístup, dovolili mi to pokryť. Po tom bol vtedy hlad, Život išiel hore s nákladom, dostal som niekoľko tituliek. Dobre som sa s tými horolezcami spriatelil. Jedným z nich bol Ivan Fiala, prvý človek z východného bloku, ktorý vyliezol na osemtisícovku. Malo to veľký ohlas, z Fialu sa stala známa osobnosť. Okrem toho som začal uverejňovať akési dejiny československého horolezectva. Je mi ľúto, že som nezhrnul do knihy, lebo po tridsať rokov tu nikto nevedel o horolezectve viac ako ja.
Fiala už ďalší veľký úspech v Himalájach nemal, naopak, bol vedúcim jednej z najtragickejších výprav, v ktorej dovolil, aby na Mt. Everest liezli štyria naši najlepší horolezci takzvanou Boningtonovu cestou, ktorú zdolalo len najsilnejšie svetové družstvo. Vtedy tam zahynuli Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just.
Športové témy teda prechádzali?
Áno, na to som nadviazal článkami o jaskyniaroch. Dozvedel som sa, že v „mojich“ Tatrách, za Mikulášom, objavujú najhlbšiu priepasť na Slovensku, tak som sa za nimi vydal, skamarátil sa s nimi, a onedlho ma prijali za člena. O nich som napísal viacero reportáží, o ich jaskynných výpravách na Slovensku, aj o dvoch expedíciách v zahraničí. Dodnes s nimi udržujem dobré styky.
