Foto: Jakub Kováč
Po teroristickom útoku na podnik Tepláreň, pri ktorom zavraždili Matúša a Juraja, LGBTI+ organizácie vyzývajú vládu, aby podnikla konkrétne kroky. „Ide nám o život. Formulácia neodkazuje len na to, že nám po útoku ide fyzicky o život, ale má aj iný podtón. Ide nám o dôstojný život, ktorí chcú ľudia z LGBTI+ menšiny žiť tak ako všetci ostatní, no nie je im to umožňované,” hovorí riaditeľka Dúhového PRIDE Bratislava Jana Mičeková.
Prešlo niekoľko týždňov od teroristického útoku a vraždy Matúša a Juraja. Ako to prežívate profesijne ako riaditeľka Dúhového PRIDE Bratislava, ale aj osobne?
S Romanom (majiteľom Teplárne) sme veľmi blízki priatelia. Keď som sa to dozvedela, okamžite som sadla do taxíka a išla na miesto činu. Nevedela som poriadne, čo sa stalo, ale vedela som, že sú tam moji ľudia. Išla som tam s nasadením pomôcť, aj keby to znamenalo, že iba niekoho podržím za ruku alebo objímem, ak to bude potrebovať. Bolo to ako zo zlého filmu – polícia, pásky, ľudia stáli okolo, nevedeli, čo sa deje. Moji najbližší ľudia budú nasledujúce obdobie prechádzať niečím, čo dúfam, že už nikdy viac nezažijeme.
Krátko na to jeden bulvárny denník zverejnil špekuláciu, či sa milenecká hádka nestrhla do streľby, čo bolo veľmi trúfalé a začali sme sa báť, ako túto tému uchopia médiá.
Predtým, než som sa stala predsedníčkou rady OZ Dúhový PRIDE Bratislava, som pomáhala s jeho organizovaním. Uvedomila som si, že by som sa s komunitou LGBTI+ potrebovala viac stretávať a komunikovať, skrátka, viac sa spoznať. Práve Tepláreň bola miestom, kde som sa zoznámila s množstvom úžasných ľudí, ktorí ma okamžite prijali medzi seba. Sú mojou druhou rodinou.
Pred rozhovorom sme sa rozprávali o tom, ako ste sa doteraz v Bratislave cítili komfortne. Je to malé mesto, kde sa ľudia vzájomne poznajú, ale dostatočne rozmanité, aspoň z pohľadu kultúrnej ponuky. Po vražde sa však tento pocit komfortu vytratil.
V minulosti som pracovala pre Bratislavskú organizáciu cestovného ruchu, kde som chodila na veľtrhy a presviedčala stakeholderov, ktorí mali na starosti niekoľkotisícové konferencie, aby ich prišli urobiť do Bratislavy. Ukazovala som im, že hlavné mesto má všetko – krásne prostredie, mesto má kapacity a kvality západných miest, je dostupné a predovšetkým bezpečné. A ja sa teraz pýtam, je to tak aj po vražde Matúša a Juraja? Bol to zlom. Týmto činom niekto siahol na bezpečie aj môjho syna, mojej rodiny, na nás všetkých.
Viaceré organizácie, ktoré sa venujú téme LGBTI+ ľudí, sa zomkli. Zorganizovali ste protesty, vznikajú aj ďalšie iniciatívy. Máte čas si vydýchnuť?
Sme v neustálom pracovnom nasadení, a hoci nás udalosti absolútne šokovali, neostali sme paralyzovaní a paralyzované. Zomkli sme posledné sily, ktoré sa postupom času umocňujú. Úprimne, nerozumiem, ako tí ľudia ešte vládzu. My sme v PRIDE vyhodnotili, že potrebujeme vysloviť verejný odkaz a nemôžeme to nechať len tak. Zorganizovať stretnutie všetkých ľudí, ktorí odmietajú nenávisť a následne dať priestor politickým predstaviteľom a predstaviteľkám, aby verejne odsúdili útok na LGBTI+ menšinu, bolo najprirodzenejšou vecou.
Videla som veľkú mieru ústretovosti zo strany mesta, bezpečnostných zložiek a ďalších článkov, ktoré sú nevyhnutné na organizovanie takýchto veľkých podujatí. BKIS poskytlo pódium, k dispozícii sme mali zvukárov i technikov bez nároku na honorár. Za to som veľmi vďačná.
Na čom teraz s ostatnými organizáciami pracujete?
Vznikla veľká pracovná skupina. Okrem neziskových organizácií sú tam aj ľudia zo súkromných sektorov, napríklad z reklamných agentúr, PR agentúr, máme aj právne poradenstvo. Sformovali sa požiadavky na vládu cez iniciatívu Ide nám o život. Naozaj nemáme čas na vydýchnutie. Ak sa to neuchopí teraz, možno už nebude taká príležitosť. Situácia je alarmujúca.
Ide nám o život. Formulácia neodkazuje len na to, že nám po útoku ide fyzicky o život, ale má aj iný podtón. Ide nám o dôstojný život, ktorí chcú ľudia z LGBTI+ menšiny žiť tak ako všetci ostatní, no nie je im to umožňované. Chcú dôstojne žiť so svojimi partnermi a partnerkami, mať svadbu, prepojiť svoje rodiny, adoptovať si deti a dávať lásku ďalej. Na Slovensku je 10-tisíc detí, ktoré žijú v dúhových rodinách bez legislatívneho zabezpečenia. V rodnom liste majú iba jednu matku alebo otca, ten druhý alebo druhá na to ani nemá nárok, ani na OČR či základné istoty. Ak by sa prvému rodičovi niečo stalo, dieťa príde o domov. Transrodoví ľudia tiež chcú žiť v súlade so svojou identitou.
Čo si sľubujete v pracovnej skupine, aby sa dosiahlo pri komunikácii s politickým spektrom? Zákon z dielne SaS o partnerskom spolužití, aj keď kritizovaný viacerými organizáciami, ani neprešiel do druhého čítania.
Aj keď bol zákon nedostačujúci, zarazilo ma, že v parlamente nebola väčšinová vôľa sa ním reálne zaoberať. Povedala som si, že musíme ísť ďalej a ešte o to viac na tom pracovať.
Uskutočnili sa stretnutia s ministrom spravodlivosti Karasom aj s podpredsedníčkou Európskej komisie pre hodnoty a transparentnosť Věrou Jourovou. Už len to nám dodáva silu, lebo zrazu je tu nevídaný záujem a môžeme komunikovať s ľuďmi, s ktorými sme doteraz nemali možnosť. Majú totiž rozhodovacie kompetencie alebo dokážu začať dialóg s kompetentnými.
V mojom okolí zaznieva veľká beznádej z toho, že aj tak sa na politickej úrovni nič nezmení. Ako to vnímate vy?
Keby som sa na to takto pozerala, tak nerobím PRIDE a nie som posledné dni tak málo so svojím synom.
Povedala som už veľakrát, že to robím zištne, pretože mám dieťa a ide mi aj o jeho budúcnosť. Moje kamarátky lesby vychovávajú deti a ich životné príbehy žijem s nimi. Dostala som sa do queer komunity a dáva mi viac ako ktokoľvek iný. Ako matka sa nechcem pozerať na to, že môj syn bude odsudzovaný len za to, lebo sa zamiluje do niekoho, koho spoločnosť neuzná. Nemôžem svojmu synovi povedať, že som neurobila nič pre to, aby sa v našej spoločnosti žilo lepšie všetkým.
Po vražde Jána a Martiny po celom Slovensku vypukli niekoľkotýždňové protesty, vyústilo to až do demisie premiéra. Účasť ľudí bola neporovnateľnejšie vyššia než na protestoch proti nenávisti. Ako to hodnotíte?
To je výsledok spoločenského nastavenia a diskurzu a aj toho, ako spoločnosť s LGBTI+ menšinou zaobchádza. Naozaj ich pomenúva ako ľudí druhej kategórie, no sú to ľudia, ktorí žijú s nami, chodia na dovolenky do Chorvátska, platia dane, ľúbia. Chcú mať rovnaké ľudské práva ako všetci ostatní.
Som rada, že kultúrna obec v rôznych mestách sa v reakcii na vraždu pripája ku koncertom Slovenskej Teplárne. Mesiac po teroristickom útoku bude téma stále rezonovať v spoločnosti aspoň takýmto spôsobom. Doteraz sa o postavení ľudí z LGBTI+ menšiny na Slovensku buď nehovorilo, alebo sa aktívne šírila nenávisť či už v parlamente alebo sociálnych sieťach.
Vráťme sa k PRIDU. Zmenili sa po teroristickom čine vaše aktivity, prípadne pripravujete niečo ďalšie?
PRIDE organizujeme raz do roka a na ďalšie sprievodné aktivity už nemáme kapacity. Robíme to z osobného presvedčenia a odhodlania, ale všetci v organizačnom tíme máme okrem toho iné zamestnania. Sme kolektív s rôznymi skúsenosťami, ja som z eventového prostredia, takže som sa tam ako produkčná snažila vniesť filozofiu organizovania kvalitného podujatia, kde by sa aj veľa ľudí citilo komfortne. Z roka na rok rastieme. Na poslednom ročníku bolo 10-tisíc ľudí, obsadili sme celé Hviezdoslavovo námestie v Bratislave.
Už máme aj istú vyjednávaciu pozíciu s mestom. PRIDE má aj dopad na nočný život, gastro či turizmus, pretože máme ľudí, ktorí chodia po európskych PRIDOCH a Bratislava nie je výnimkou. Vo veľkosti sme na úrovni veľkých mestských akcií ako je Dobrý trh či Majáles.
Som veľmi rada, že magistrát nám vychádza v ústrety, v posledných rokoch máme k dispozícii konkrétnych ľudí. Riešia s nami otázky, ktoré sú dôležité pri organizácii akcie vo verejnom priestore.
Museli ste si tu pozíciu vydobyť?
Určite. Pozíciu sme si museli veľmi prácne a postupne vydobýjať. Trvalo nám štyri roky, kým sme presadili, aby boli na Hviezdoslavovom námestí toalety, ktoré nám Staré Mesto viackrát v pláne neschválilo. Tento ročník tak prvýkrát v histórii bratislavského PRIDE mali kam ľudia ísť na WC. Je to v niečom vtipné, ale zároveň odzrkadľuje boj, ktorým sme si museli prejsť.
PRIDE z roka na rok rástol, priťahoval aj pozornosť médií a širšieho povedomia. No na druhej strane za posledné roky rástol aj veľký odpor a nenávisť voči LGBTI+ menšine, ktorý vyvŕšil do vraždy dvoch ľudí. Čo to o nás ako spoločnosti vypovedá?
Práve preto apelujeme vo výzve Ide nám o život na vládu, aby sa zabezpečilo vymedzenie sa voči šíreniu nenávisti aj zo strany politikov a političiek a zaviedla disciplinárna zodpovednosť za takého výroky v parlamente. Dezinformácie o LGBTI+ ľuďoch sú dnes druhou najčastejšou témou spomedzi všetkých dezinformácií na sociálnych sieťach a v online priestore. Nenávisť na sociálnych sieťach sa tak rozmohla, že ľudia za klávesnicami druhým želajú smrť a posielajú ich do plynu. Za to prakticky nie sú žiadne postihy, to sa musí zmeniť.
Po tom, čo ste sa stali riaditeľkou PRIDE, ste sa stali viditeľnou a rozpoznateľnou osobou. Zažili ste nejaké osobné útoky voči vám?
Len raz, keď sa fotka s mojím synom, ktorý držal dúhovú vlajku, dostala nedopatrením na Facebook a prebral ju nejaký hoaxový profil. Začali sa tam navážať do môjho syna. Na útoky na seba som bola do istej miery pripravená, ale keď sa to začalo diať na adresu môjho syna, veľmi silno ma to zasiahlo.
Aktivisti a aktivistky už pred 30 rokmi žiadali základné ľudské práva pre LGBTI+ osoby. Doteraz sa nič nezmenilo. Ja sa už definujem ako queer, lebo táto komunita je mojou druhou rodinou. Dostávam od nich tak veľa lásky, prijatia a podpory, ktorá mi dodáva motiváciu nevzdať to.
Základné ľudské práva LGBTI+ sú, bohužiaľ, témou, ktorá polarizuje. Ako sa o tom rozprávať inými? Teraz nemyslím tých, ktorí túto menšinu chcú úplne vymazať, ale s ľuďmi, ktorí možno o ich situácii veľa nevedia.
Z viacerých výskumov vyplýva, že osobné stretnutia fungujú najlepšie. Či už je to vaša suseda, kolegyňa, známy z vašej dediny. Keď ľudia uvidia, že LGBTI+ ľudia sú tu a zistia, čo prežívajú a aké riešia problémy, môže to prelomiť bariéry.
Sú aj heteresexuálne páry, ktoré by napríklad registrované partnerstva využili, no nemôžu. Len my stále na Slovensku to musíme zaobaliť do toho, „však to je aj pre nás“. Prečo? Zdá sa mi to veľmi sebecké. Som z toho unavená. Legislatívna zmena, ktorá skvalitní život LGBTI+ osôb pritom neznamená, že sa siahne na kvalitu života ostatných.
Po tom, čo sa stalo, prežívajú ľudia najmä z LGBTI+ menšiny veľký smútok, ktorý môže byť spúšťačom duševných ochorení. Máte nejaký spôsob, čo vám pomáha emočne uľaviť a mohol by možno pomôcť ostatným, ktorí prechádzajú zložitým obdobím?
Často si s blízkymi z pracovnej skupiny volávame. Hovorím im, nech na seba myslia, nech si zoberú päť minút a idú na kávu, nech si dajú voľný víkend, idú do lesa alebo sa stretnú s priateľmi.
Mladým ľuďom, ktorí poznali Juraja a Matúša hovorím, nech smútia, ako uznajú za vhodné. Ak majú chuť tancovať, nech idú. Keď si pomyslia, že Juraj a Matúš by to takto chceli, lebo takí boli, nech tancujú. Urobte to pre seba, urobte to pre nich. Každý a každá svoj smútok prežívame inak.
Text: Anna Jacková
BKIS podporilo cez systém Open Call podujatie PRIDE materiálno-technickou a komunikačnou podporou. Plánujete kultúrne podujatie v Bratislave? Všetky informácie o možnostiach podpory nájdete v tomto linku.