Jubilejná 10. sezóna v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava vyvrcholí premiérou nesmrteľného titulu od ruského klasika Antona Pavloviča Čechova – Ujo Váňa.
Hra síce vznikla pred stodvadsiatimi rokmi, ale obsahuje témy, ktorých aktuálnosť a pálčivosť presahuje storočia. Komédiu plnú smiešneho utrpenia a míňajúcich sa milencov naštudoval v Mestskom divadle skúsený režisér Marián Pecko. Jeho spracovanie Eugena Onegina v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (2017) sa stretlo s mimoriadnym úspechom, rovnako ako cenami ovenčená adaptácia románu – Vojna nemá ženskú tvár v Slovenskom komornom divadle Martin z roku 2017.
Keďže v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava to bude jeho režisérska premiéra, porozprávali sme sa s ním pred jednou zo skúšok, nielen o príbehu, ktorý nás čaká, ale aj o jeho príprave, spolupráci s hercami, či pocitoch, ktoré z nášho divadla má.
Zdroj foto: Braňo Konečný
Čechovova tvorba ponúka množstvo pozoruhodných titulov. Ujo Váňa patrí spolu s Čajkou, Višňovým sadom a Troma sestrami k štvorici tých najslávnejších a najhranejších. Prečo padla voľba práve na toto dielo?
Čechov napísal niekoľko veľmi zaujímavých a dobrých divadelných hier, z istého pohľadu nesmrteľných, ktoré pravidelne obchádzajú javiská a divadlá celého sveta už veľa desaťročí. Ale prečo konkrétne tento text? Je to vlastne typ a výber pani Zednikovičovej, dramaturgičky MDPOH, ktorá ma oslovila konkrétne s týmto titulom. A poznajúc Čechova, poznajúc tento titul, nemal som najmenší dôvod povedať nie. Naopak, ten text má veľmi hlboký ľudský rozmer. Príbeh uja Váňu, ale aj ôsmich ďalších ľudí, ktorí žijú v jednom dome, kdesi ďaleko, je nám blízky tým, ako prežívajú svoje životy a trápenia. Dokážu zamestnať naše emócie aj náš intelekt. Táto hra je veľmi hodnotná i obsiahla v rámci poznania a pozorovania ľudí, ľudských duší, osudov a ciest, trápení, dobrých aj menej dobrých vlastností. Je to skrátka veľmi dobre napísaná hra, kde sa hovorí o človeku, a to je vždy zaujímavé.
Vraví sa, že Čechov patrí k režisérskym výzvam? Vnímate ho tak aj vy?
Určite patrí. Toto je môj prvý Čechov, ktorého robím, a to už mám ako režisér na svedomí okolo 130 inscenácií, takže dosť. A teraz prvýkrát Čechov. Raz som už mal príležitosť. Bol som oslovený jedným divadlom v Čechách robiť Tri sestry, ale vtedy som mal také životné obdobie, kedy som toto pozvanie musel odmietnuť, lebo som si myslel čosi celkom iné… Bol by som musel ísť proti tej hre, a to som nechcel, tak som radšej poďakoval. Takže, toto je môj prvý Čechov a je to výzva. Čechov je zložitá, jemná štruktúra vzťahov, väzieb, emócií a veľmi záleží na období, v ktorom sa s ním človek stretne aj na tíme, s ktorým spolupracuje. Ja som vďačný za možnosť premýšľať a žiť s Antonom Pavlovičom, lebo je to obohacujúce.
Zdroj foto: Braňo Konečný
Prečo podľa vás dnes už s Čechovom rezonujete? Je niečo konkrétne, čo vás na tomto texte baví, čím je pre vás táto hra špeciálna?
Možno to súvisí s vekom. Ujo Váňa sa ocitol v akomsi zložitom období svojho života, keď prehodnocuje svoj doterajší život a premýšľa, čo z toho všetkého, čo prežil, malo zmysel. Čo bolo užitočné a čo bude robiť ďalej. Hľadá východiská a cesty. Vedie rozsiahle a múdre monológy na tému zmyslu svojho života a budúcnosti. Ale žije v priestore akéhosi nezáujmu zo strany svojho najbližšieho okolia. Je to nezáujem o človeka, o jeho bolesti, nedostatok empatie, hoci všetci žijú vo veľmi blízkom fyzickom okolí a na pomerne malom priestore. Akoby sa však navzájom nevideli a nevnímali. Nevedia si navzájom pomôcť, jeden druhému ani sami sebe.
A možno práve toto má, čo povedať aj nám a našim súčasníkom. Mám taký pocit (možno je to inak), že všetci sme dnes strašne intenzívne poprepájaní kadejakými spôsobmi, donedávna ešte neznámymi, sme spolu zviazaní a zosieťovaní, ale pritom spolu veľmi nežijeme. Na prvý pohľad sa zdá, že áno. Človek ani nevie, koľko má priateľov. Ale keď si to naozaj prehodnotí, tak zistí, že sa stretáva s tromi, štyrmi a že napriek tomu, že sme zverejnení a verejní, tak sa mi zdá, že sa o seba príliš nestaráme, nezaujímame sa jeden o druhého. V tomto to môže byť poučné. Ale nielen v tom, Čechov je ďaleko hlbší a zaujímavejší. Keď premýšľa o ľuďoch, o ľudských osudoch, o istej nehybnosti, o potrebe zmeny, o možnosti a schopnosti vykonať krok iným smerom ako naučeným. Koľko na to treba odvahy a sily a či vôbec…
Je zaujímavé aj zvláštne, že veci, ktoré sa dnes okolo nás vyskytujú, vyskytujú sa aj v Čechovovi. Treba o tom premýšľať. Prečo sú myšlienky ľudí, ktorí žili dávno, dávno v minulosti, stále aktuálne a stále nám blízke? Čo to znamená? Sme takí nepoučiteľní alebo sme stále rovnakí? Čo máme spoločné s našimi predkami? O tomto uvažovať, je vždy užitočné. Možno sa dozvedáme niečo o sebe a dozvedať sa niečo o sebe, sa môže zísť. Čím lepšie sa poznáme, tým lepšie môžeme premýšľať o tom, čo robíme a hovoríme a aké máme vplyvy a pôsobnosti na seba, na okolie a priestor, ktorý okupujeme.
Čechovove hry sú zväčša vnímané ako tragikomédie, v ktorých ľudské osudy aj utrpenie rozoberá realistickou, no zároveň grotesknou optikou. Môže byť utrpenie smiešne?
Je to hlavne farebné, je to v kontrapunkte. Hra je napísaná veľmi múdro. Isteže, aby som dôkladne spoznal jednu polohu, tak je dobré poznať aj tú druhú, aby som ich vedel porovnať. A určite úsmev viac zazvoní na pozadí slzy a možno naopak, tá slza ma viac prekvapí a zaujme, či dojme na pozadí humoru, grotesky, slabosti. Viete, my ľudkovia sme také tvory, mnohokrát či chceme, či nechceme, smiešne, aj keď si to nechceme pripustiť.
A možno to aj neradi vidíme a počujeme, ale tie naše osudy a príbehy, dali by sa veľakrát nazvať komickými, grotesknými a tragikomickými. Okrem toho humor je obohacujúci, životodarný, ale aj slza je katarzia. Čechov písal hry múdro, nepísal ich jednofarebne. Postavil ich na dvoch farbách vedľa seba, možno preto, aby sme našli tú svoju vlastnú, tretiu farbu.
V hlavnej postave – uja Váňu sa predstaví Alexander Bárta. Bola to pre vás jasná voľba?
Opäť to bol návrh dramaturgie MDPOH a ja som okamžite prijal toto riešenie. S pánom Bártom som sa už stretol, už sme spolu robili, takže sa poznáme a mal a má moju plnú dôveru. Aktuálne sme zhruba v polovici skúškového obdobia a on potvrdzuje to, čo som si myslel, že je to skvelý divadelný herec.
Zdroj foto: Braňo Konečný
Ako sa vám pracuje s hereckým zoskupením, ktoré sa v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava zišlo?
Výborne. Nechcem to zakríknuť, ale pre mňa je veľkou cťou pracovať s touto osmičkou kolegov a kolegýň. Časť z nich som poznal, s niekoľkými som ešte nepracoval, ale skúšky sú pre mňa nesmierne obohacujúce. Ja sa na tie skúšky stále teším, čo je dobré znamenie, že to ešte dokážem, ísť do práce rád. Mám rád pocit, že pracujem s talentovanými ľuďmi.
MDPOH nemá svoj stály herecký súbor, takže zakaždým ide o nové a veľmi svieže herecké zoskupenia.
Takto funguje a existuje väčšina divadiel vo svete. Drvivá väčšina divadiel nemá svoj stály súbor, prenajíma si hercov na projekty. Má to svoje nevýhody najmä pri organizácii a manažovaní celého predstavenia, dať dohromady tú zostavu na to, aby sa stretla. To je samozrejme náročné, to chce dobrý manažment. Ale na druhej strane je to obrovská výhoda, že pracujú len tí herci, ktorí naozaj chcú, ktorých ten projekt zaujíma, ktorí si nájdu čas. A to znamená, že všetci, ktorí sme na skúške, sme tam dobrovoľne a preto, lebo nás to baví, zaujíma, a to považujem za veľký prínos.
Ujo Váňa s podtitulom – Obrázky z ruského vidieka evokuje v mnohých divákoch spomienky na školské časy a vyučovanie literatúry. Čaká nás klasika či skôr jej moderné spracovanie?
Divák prichádza na klasiku. Z tohto pohľadu, scénografického a výtvarného nás nečakajú žiadne extrémy. Ale samozrejme, robíme to dnes, v roku 2019, a to tam prítomné bude, ten náš pohľad. Ale veľmi sa snažím, keďže mám príležitosť pracovať so skvelými hercami
a herečkami, sústrediť sa hlavne na túto zložku divadla, teda na herectvo. Som si istý, že z tohto pohľadu bude herecký jazyk a téma, o ktorej budú herci hovoriť vyslovene súčasná.
Zdroj foto: Braňo Konečný
Myslíte si, že „život človeka uťahá“?
Život nie je pre zbabelcov. A už vôbec nie staroba. Myslím si, že staroba potrebuje odvážnych ľudí. Nikto nevie, kto to má, ako vymerané, ale máme len jeden ľudský život, nie je nekonečný. Samozrejme z istého kontextu je to iba také zrniečko a nemáme právo byť uťahaní. Ja si myslím, že by sme si tú príležitosť, ktorú sme dostali, ktovie ako a prečo, mali čo najviac užiť a uvedomiť si svoju konečnosť. A mali by sme si vybojovať, čo najväčšiu možnú radosť, pochopiť a prijať to, čo je moje, čo je pre mňa. Zároveň je ťažké vedieť nechcieť to, čo nie je pre mňa a žiť v harmónii, v pokore a byť svedomitý. Všetko, čo tu máme, aj to, na čom teraz sedíme, tieto šatňové stoličky, máme požičané, boli tu pre kohosi a ešte budú pre niekoho po nás. To znamená, s tým, čo som dostal, mal by som narábať užitočne a poslať to ďalej. Svoju prítomnosť by sme mali pochopiť ako neopakujúci sa dar, bez reprízy. A prijať aj snahy života sem-tam nás prefackať.
Nie je Ujo Váňa tak trochu zbabelcom, nevzdáva sa?
Hľadá si cesty, hľadá možnosti. On skutočne nevie, čo má robiť. Keď sa to všetko cez neho a cez ten dom premelie a vyčistí a on tam taký rozbitý stojí a premýšľa, že čo ďalej. Má tam jednu svoju spriaznenú dušičku, svoju neter Soňu a ona mu povie: „tak nemáme inú šancu, len pracovať, pokúsiť sa byť ďalej užitoční a nájsť v tom zmysel, byť tu jeden pre druhého…“ Nachádzame s nimi teda možnú cestu – neberme si nádej, naopak verme, budujme príležitosti, šance a možnosti, aby nás život neuťahal.
Ako vyzerá a koľko zhruba trvá skúšobný proces a príprava novej inscenácie?
Sú dve fázy. Jedna je tá prípravná, keď som s textom ja sám. Potom s tímom – scénograf, muzikant, kostymér, dramaturg. S Váňom už takto žijem dva roky. ? A potom od prvého stretnutia s hercami a herečkami až do premiéry, to obvykle trvá tak 7 – 8 týždňov. No niekedy ide človek po divadle, kde sa motajú herci a poviete si – poďme niečo vyskúšať! Hneď, teraz! A vznikne improvizovaná inscenácia ako u nás, v Bábkovom divadle na Rázcestí, ale my sme také iné divadlo. : ) Nepravidelnosť, nevyspytateľnosť a nevypočítateľnosť je však na divadle pre mňa veľmi príťažlivá. Mám rád takú, trošku improvizáciu, hľadám v tom akúsi kreativitu – že čo idem robiť? Niečo musím!
Zdroj foto: Braňo Konečný
V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava sa režisérsky predstavíte prvýkrát. Ako vnímate toto legendárne bratislavské divadlo?
Som v priestore, ktorý si nesmierne vážim. Toto divadlo má za sebou obrovskú minulosť, históriu, po javisku chodili legendy slovenského divadla a ten genius loci tu cítiť, aj v tejto šatni, ktorá má svoju atmosféru. Nemyslím, že moja prítomnosť na to bude mať nejaký vplyv, ale verím, že to nepokazím. Ja som rád, že som tu, vážim si to a som za to vďačný. A som rád, že sa teším na skúšky a na ten tím, s ktorým tu pracujem. Skúšky sú naozaj nádherné a užívame si to v absolútnej harmónii, aj sa spolu máme dobre. A to je strašne dôležité, aby to malo pre nás zmysel.
Ako režisér ste už pôsobili v mnohých slovenských a českých mestách, ale pracovali ste aj v Maďarsku a Poľsku. Cítite rozdiel alebo viete pomenovať nejaké špecifiká typické pre divákov v jednotlivých mestách? Aké je podľa vás bratislavské publikum?
Ja si myslím, že v princípe nemôžeme povedať, že publiká sú rovnaké. Publikum v Mníchove je rozdielne, iné je aj v Banskej Bystrici a iné v Bratislave. Ale v podstate platí, že aké je divadlo, také je publikum. Každé divadlo má svoj okruh, svoju poetiku, svoju dušu, svoj jazyk, svoje kluby, fankluby a má aj svojich „ultras“. A tí takisto vedia robiť galibu. „Ultras“ sú vždy nebezpeční v istom slova zmysle. Iné publikum chodí sem, iné do opery. To, čo sa možno dnes zdá na Slovensku komplikované, mníchovské publikum už nudí, pretože sú niekde inde. Ale to súvisí s mnohými vecami, s minulosťou, s kultúrou, so zázemím, s jazykom aj s jazykovou vybavenosťou.
Slovenský jazyk nikdy nebol a nebude svetovým jazykom, je nás máličko a tie kontakty so svetom sú trošku iné. Má to vplyv aj na publikum. Bratislavské publikum má väčšiu ponuku, v porovnaní s malými mestami v regiónoch, takže si môže vyberať. A to je vždy dobre. Ale ja sa na bratislavské publikum teším a hádam to dopadne dobre. Pred tromi rokmi som s inscenáciou Vojna nemá ženskú tvár, ktorú sme tu hrali na festivale Nová dráma so Slovenským komorným divadlom Martin, získali cenu bratislavského publika, tak verím, že to bude dobré aj teraz. : -)
Určite, Bratislava sa na vás teší! Získali ste mnoho medzinárodných ocenení, čo to pre vás znamená? Zaväzuje vás to v ďalšej práci?
Nič nie je v divadle staršie ako včerajší úspech. Je úplne jedno, čo bolo včera, diváka to nezaujíma. Keď prídem na prvú skúšku, nie je podstatné, že som včera mal vydarenú premiéru a že to bolo fajn. My ideme každý deň od začiatku a takisto herci. O 19:00 vstúpia na javisko a pre publikum nie je nič dôležitejšie. Nie je preň dôležité, že včera krásne zahrali, dnes musia opäť krásne zahrať! Na to, aby sa dostali z pomyselnej 0 na 100, majú presne 2,5 hodiny. A takto to majú aj režiséri. Som vďačný, keď si sem-tam niekto všimne, že sme spravili niečo snáď zmysluplné, cítim vďaku, v žiadnom prípade sa nesťažujem, ale tie ocenenia nie sú dôležité. Človek vyprodukuje veľa rôznych inscenácii, nielen na Slovensku a nie vždy sleduje ich ďalší život.
Stalo sa mi viackrát, že mi znenazdajky odniekiaľ zatelefonovali a gratulovali, že sme dostali cenu. Samozrejme sa poteším aj ja. No niekedy zase viem, že sú na festivale a nepríde žiadna cena. Je to nevyspytateľné a je to príjemné. Poteší to hlavne aj za tých dobrých ľudí, ktorí predstavenia hrajú. Ja však skôr cítim takú zvláštnu zodpovednosť putujúceho režiséra, ktorý niekam príde hosťovať, aj keď má divadlo, za ktoré je spoluzodpovedný (v mojom prípade Bábkové divadlo na rázcestí v Banskej Bystrici). Naštudujeme a spravíme inscenáciu, „odpremiérujeme“ ju a ja si opäť zbalím kufre a odcestujem.
No tí dobrí ľudia tam s tým musia žiť, rok, dva, tri aj päť a trikrát do mesiaca si obliekajú ten kostým. Preto je pre mňa veľmi dôležité, aby si ho obliekali radi, aby ich bavilo to, čo idú robiť. Snažím sa v skúškovom období vytvoriť taký priestor a atmosféru, aby sa herci netrápili, lebo to by ma potom netešilo. Ale keď tú inscenáciu majú radi a je tam zabudovaná dobrá, pozitívna energia, hrajú lepšie a aj titul sa udrží dlhšie pri živote v tom pôvodnom tvare.V tomto cítim veľkú zodpovednosť, aby po mojom odchode z divadla, nezostalo „zbombardované“ divadlo a nešťastné herecké šatne. : )
Zdroj foto: Braňo Konečný
Marián Pecko (1958, Žilina)
Režisér a umelecký šéf Bábkového divadla na Rázcestí vytvoril stotridsať divadelných réžií v činohre, bábkových divadlách, opere a šapitó. Spolupracuje s divadlami na Slovensku (Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Štátna opera v Banskej Bystrici, Divadlo Jána Palárika v Trnave, Slovenské komorné divadlo v Martine), v Českej republike (Klicperovo divadlo v Hradci Králové, Divadlo bábok v Ostrave), v Poľsku a Maďarsku. Je súčasťou tímu organizátorov medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica. Režijnú tvorbu prezentoval na viacerých slovenských i zahraničných medzinárodných festivaloch (v Českej republike, Poľsku, Bulharsku a vo Francúzsku). Za réžie inscenácií v poľských bábkových divadlách získal množstvo prestížnych cien.
Gros režijnej tvorby Mariána Pecka sa v slovenskom divadelnom kontexte neodmysliteľne spája s Bábkovým divadlom na Rázcestí v Banskej Bystrici, v ktorom vytvoril viaceré pozoruhodné inscenácie pre detského i dospelého diváka. Všeobecne známym pravidlom jeho práce je, že uplatňuje svojskú poetiku a metaforické divadelné. Ozvláštnené situácie, ktoré buduje, sú zrozumiteľné, často stavajú na realistickom základe a činohernom prejave hercov. Humor používa premyslene a v primeranej miere, pričom vytvára zaujímavé kontrasty s vážnymi pasážami. V humorných výstupoch nikdy neskĺzava k výsmechu ani k paródii, vďaka čomu sa väčšina jeho inscenácií vyznačuje značnou dávkou kultivovanosti. K ďalším atribútom jeho remeselnej zručnosti možno zaradiť prirodzené narábanie s tempom, presnú gradáciu situácií a schopnosť mnohorako členiť priestor v scénografii.
Pri tituloch pre dospelého diváka ostáva od začiatku kariéry verný zväčša slovenskej (Bačova žena, Drak sa vracia, Kubo) či svetovej (Leonce a Lena, Premena, Richard III., Bláznove zápisky, Lakomec, Plánka, Eugen Onegin) dramatickej a literárnej klasike. Samostatnú kapitolu jeho režijného a tiež dramaturgického repertoáru dotvárajú aj aktuálne a spoločensky úderné autorské hry Ivety Škripkovej, inscenované prevažne v Štúdiu TWIGA v domácom Bábkovom divadle na Rázcestí. Je držiteľom mnohých divadelných slovenských aj zahraničných cien, za jednu z posledných réžií Vojna nemá ženskú tvár v dramatizácii Ivety Škripkovej ich získal hneď niekoľko:
2017 / Grand Prix festivalu Nová dráma/New drama 2017 a Cena bratislavského diváka
za inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár
2017 / Nominácia na cenu DOSKY v kategórii Mimoriadny počin v oblasti činohry
pre inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár
2017 / Cena nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Divadlo za réžiu inscenácie Vojna nemá ženskú tvár
Zdroj foto: Braňo Konečný
Zdroj foto: Braňo Konečný
