Slovak EnglishEnglishUkrainian
  • Dnes je 24. apríl 2024
  • Youtube
  • Instagram
  • Slovak EnglishEnglishUkrainian
archív Rozhiny Rajablou
 Rozhina Rajablou / Foto: Martin Abelovsky

Speváčka, huslistka a klaviristka Rozhina Rajablou prišla na Slovensko, aby sa mohla venovať svojej vášni. V rodnom Iráne majú totiž ženy zakázané verejne vystupovať. Koncom septembra vystúpi v bratislavskej koncertnej sieni Klarisky vďaka podpore BKIS cez systém Open Call.

Prešiel už takmer rok od smrti Iránky Jiny Mahsa Amin, ktorá rozpútala protesty po celej krajine za ľudské práva, a najmä práva žien. Ty si sa prednedávnom vrátila z Iránu. Aká je tam situácia?

Situácia je v podstate rovnaká, ľudia sú stále veľmi smutní, keďže sa blíži výročie jej úmrtia. Išla som tam za rodinou a priateľmi. Nebolo to úplne bezpečné, no našťastie som nemala žiadne problémy.

Kedy si prišla na Slovensko?

Minulý rok. Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Prihlásila som sa na školu v Bratislave dva mesiace pred začatím školského roka. Vždy som snívala o tom, že sa presťahujem do inej krajiny, ale nečakala som, že to urobím ako 16-ročná. Dôvod mojej emigrácie bol jasný, chcela som sa venovať hudbe a študovať ju aj na vysokej škole.

Presťahovanie sa do inej krajiny môže byť náročné – od kultúrneho šoku, cez odlišný jazyk až po stratu sociálnych kontaktov. Ako si to zvládla?

Najväčšou výzvou bola pre mňa jazyková bariéra. Chodím na medzinárodnú školu, kde sa vyučuje v angličtine a aj na internáte sa očakáva, že budeme hovoriť anglicky, no stáva sa, že sa ľudia medzi sebou rozprávajú v slovenčine. Vtedy mám niekedy pocit, že nezapadám a že nie som úplne akceptovaná. Našťastie sa mi vďaka silnému dôrazu mojej školy na budovanie podpornej komunity podarilo nadviazať priateľstvá aj tu.

Kto alebo čo ti pomohlo pri príchode na Slovensko?

Zostať v kontakte s rodinou a priateľmi. Vždy, keď som sa cítila pracovne preťažená alebo som bola osamelá, podali mi pomocnú ruku a porozprávali sa so mnou.

Spievaš, hráš na husle aj na klavíri. Odkedy si venuješ hudbe?

Od štyroch rokov, keď som začala chodiť na hodiny hudby. O rok neskôr som sa začala učiť hrať na husle a v trinástich rokoch sa k tomu pridal aj klavír. V štrnástich som začala aj so spevom. Musím povedať, že moji rodičia sú pre mňa veľkou podporou a hnacou silou.

Ženy v Iráne nemôžu vystupovať. Podarilo sa ti to niekedy?

Nie, nikdy som nemala možnosť verejne vystupovať, iba online. Už vtedy hrozilo, že nás chytia, lebo hlavnými speváčkami boli ženy. Zúčastnila som sa aj oficiálnej hudobnej súťaže a bola som súčasťou hudobnej kapely ako jedna z vokalistiek. Najprv povedali, že to nebude problém, ale nakoniec nás v televízii neodvysielali a nemohli sme spievať ani v ďalších epizódach televíznej šou.

V Bratislave si zato už párkrát vystúpila naživo. Aký to bol zážitok?

Myslela som si, že stres zvládam celkom dobre, ale vystúpenie pred živým publikom ma presvedčilo o opaku. Niekoľko mesiacov som na sebe pracovala, veľmi mi pomohli dychové cvičenia. Nápomocné bolo aj to, že som mohla spievať na škole a vďaka tomu som aj sama na sebe videla veľký pokrok.

V septembri vystúpiš v koncertnej sieni Klarisky vďaka podpore BKIS Open Call s projektom I sing to help. O čom je?

Výťažok z dobrovoľného príspevku chcem venovať neziskovej organizácií Arafak, ktorá sa pomáha riešiť problém detskej práce v Iráne. Keďže euro má v mojej krajine významnú hodnotu, rozhodla som sa ich podporiť.

Ako by si opísala vzťah k tvojej krajine?

Milujem svoju krajinu. Keby som mohla v Iráne slobodne žiť a venovať sa hudbe, neodišla by som.

Text: Anna Jacková