Vladimír Plicka

Nestor bratislavských sprievodcov

Narodil sa 10. januára 1890 vo Viedni do českej rodiny strojného zámočníka. Po návrate rodiny do Čiech zmaturoval na učiteľskom ústave v Poličke (1908) a pedagogické vzdelanie si prehĺbil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1912 – 13) a Univerzity Komenského v Bratislave (1922 – 25). Súčasne si osvojil modernú výučbu cudzích jazykov na viacerých zahraničných univerzitách a inštitútoch, pričom navštívil takmer všetky európske krajiny a viaceré precestoval aj peši.

V Bratislave sa usadil v apríli 1919 a až do roku 1948 vyučoval jazyky a dejepis na viacerých stredných školách. Bratislava mu čoskoro prirástla k srdcu, a to nielen kvôli pamiatkam a kultúrnemu prostrediu, ale aj vďaka stretnutiu so svojou manželkou Zlaticou Radovičovou-Rónai, ktorá sa mu stala celoživotnou oporou.

Veľmi dobré vzťahy udržiaval s nemeckou menšinou na Slovensku. Vďaka výbornej znalosti slovenčiny i nemčiny odbúraval jazykové bariéry medzi národmi a pre nemeckých poslucháčov organizoval obľúbené kurzy slovenského jazyka, ktoré im pomohli viac sa uplatniť vo verejnom živote nedávno vzniknutého Československa.

Ako človek všestranných záujmov sa zapájal aj do rôznych iných spoločenských oblastí – spoluzakladal regionálne knižnice na Slovensku, zaslúžil sa o budovanie detských ihrísk v Bratislave, bol členom výboru Slovenského vlastivedného múzea, dokonca sa ako barytonista uplatnil v Speváckom zbore slovenských učiteľov.

Trvalé miesto v jeho živote zaujímala láska k dejinám a umeniu, preto sa intenzívne zaoberal históriou Bratislavy a Slovenska, osobitne povesťami a folklórom. Patril medzi prvých zberateľov slovesného folklóru v mestskom prostredí. Svoje výskumy sústreďoval hlavne na bratislavské Podhradie a dnešné mestské časti Devín, Devínsku Novú Ves, Karlovu Ves, Lamač, Podunajské Biskupice, ale aj na niektoré časti Záhoria. Nadobudnuté poznatky si nenechával len pre seba, ako výborný pedagóg i rétor ich túžil popularizovať medzi verejnosťou.

V rokoch 1919 – 38 sa preto angažoval v Osvetovom zväze pre Slovensko, kde ako člen prednáškového odboru usporiadal množstvo prednáškových seriálov na rôzne témy (história, literatúra, etnografia, folkloristika, výtvarné umenie). Okrem toho už v 20. rokoch položil základy organizovanej sprievodcovskej činnosti, keď počas výmenných zájazdov v rámci Zväzu slovenského učiteľstva organizoval pre zahraničných učiteľov exkurzie po Bratislave. Na nich sprevádzal sám, no prizýval si aj významných odborníkov (napr. archeológ Jan Eisner, historik umenia Jan Hofman). Popritom lásku k mestu vštepoval aj svojim žiakom, pre ktorých usporadúval vo voľnom čase po vyučovaní pútavé vlastivedné prechádzky. Podľa pamätníkov boli „excelentné. K nám žiakom sa pridávali aj okoloidúci, čomu sa pán profesor vždy veľmi potešil a prijal ich do našej spoločnosti slovami: „Aj vy máte záujem o naše krásne mesto?“ Robil to s nadšením a širokým úsmevom na tvári, ktorá bola samá radosť.“

V neposlednom rade publikoval v mnohých periodikách, pričom impozantný rozsah jeho publicistiky dodnes nie je zmapovaný. V jej rámci vznikli aj mimoriadne hodnotné seriály z histórie a pamätihodností Bratislavy (napr. Listujeme v kamennej kronike Bratislavy či Po stopách novej a starej Bratislavy). Významným bolo aj jeho pôsobenie v redakčnej rade mesačníka Devín (1932 – 38).

Medzi jeho prvé knižné publikácie patrilo dvojzväzkové dielo Slovenské hrady (1930, 1934), ktoré niektoré nemecké školy zaradili ako vzorové čítanie do svojich učebných osnov. Zozbierané slovenské povesti spracoval v knihách Tatári a Turci (1943), Kuruci (1944), Zbojníci (1945), Na úsvite (1945). Na Bratislavu boli zamerané knihy povestí Hlas bratislavských studní a fontán (1946), Veselé fígle bratislavského vodnára (1948), ako aj bedeker Sprievodca Bratislavou (1948).

V roku 1948 opustil dráhu pedagóga a ešte dva roky pracoval na Odbore školstva, osvety a telovýchovy Krajského národného výboru. Potom definitívne odišiel do dôchodku a naplno rozvinul činnosť vlastivedného sprievodcu. Stal sa priekopníkom sprievodcovskej činnosti v Bratislave. Predurčil formy, obsah a úroveň popularizácie kultúrnohistorických pamätihodností mesta v ich širších súvislostiach. Bol považovaný za prototyp vlastivedného sprievodcu, stelesnenie ideálneho skĺbenia jeho obsahovej a formálnej stránky. Vyznačoval sa hlbokými vedomosťami, suverénnym zvládnutím látky, brilantným prednesom okoreneným humornými prvkami, osobným šarmom a kultivovaným vzhľadom (s typickým klobúkom a vychádzkovou palicou). Jeho vlastivedné prechádzky mali u verejnosti nebývalý ohlas s Plicka ostal verný svojmu pôvodnému konceptu – nikomu neodoprel pridať sa, každý, kto mal záujem, smel sa zúčastniť na prechádzke. Na Plicku v tomto duchu spomínal aj dlhoročný lektor kurzu Vladimír Hančin: „Stal som sa neoficiálnym členom malej skupiny, ktorej podával výklad o Starej radnici. Nevedel som, že o oknách arkieru je možné tak pútavo a zanietene hovoriť. To, čo iný sprievodca obišiel konštatovaním, že arkier je z toho a toho storočia, vedel pán profesor priblížiť vyzdvihnutím krás jednotlivostí – kamenných rámov, skla, maľby. Presvedčil ma, že aj v detaile je krása, len sa treba vedieť dívať a hovoriť o nej. On do toho arkieru vedel postaviť trubača, mestského úradníka alebo richtára ako zhromaždeným občanom oznamuje dôležitú správu. To bolo treba počuť, to sa ťažko opisuje.“

Svojím príťažlivým vzorom prebudil odborný záujem aj u iných milovníkov mesta, z ktorých niektorí pochádzali zo starých prešporských rodín a z ktorých sa sformovala prvá generácia vlastivedných sprievodcov po Bratislave (napr. Gejza Bálint, Pavol Danninger, Viliam Frank, Jozef Lamoš). Podľa spomienok lektorky kurzu Márie Tankovičovej: „Bolo ich pár, na dvoch rukách by si ich ľahko zrátal. Očarila ich krása mesta, v ktorom sa viac ako pred polstoročím narodili. Už boli takmer v dôchodcovskom veku, no nič im nebránilo, aby plným dúškom prijímali, čo im z bohatej histórie nášho mesta podával nestor bratislavských sprievodcov pán profesor Vladimír Plicka. Svoj starý Prešporok mali oni už dávno zmapovaný, najprv ako šarvanci – skauti, neskôr ako študenti reálky, lýcea a iných škôl, ale k odbornosti pána profesora mali ešte ďaleko. Hltali jeho slová a neskôr v krúžkoch, v kaviarni pri kávičke, alebo niekde v súkromí rozoberali počuté, navzájom sa dopĺňali, zbierali potrebné materiály a to nielen v slovenčine, ale aj v maďarčine a nemčine, lebo oba tieto jazyky všetci ovládali. Bolo zaujímavé počúvať ich drobné škriepky, presviedčania a poúčania…“  Práve za zásluhy v tejto sfére kultúry mu ako prvému v roku 1955 udelili Cenu mesta Bratislavy.

Na odkaz Vladimíra Plicku nadväzuje BKIS v dvoch rovinách – cyklom vlastivedných prechádzok Rande s mestom a kurzom Sprievodca cestovného ruchu.

História organizovaných vlastivedných prechádzok siaha do roku 1958, keď v prvom polroku pripravila Ľudová univerzita cyklus prechádzok a prednášok o histórii a pamiatkach Bratislavy, pričom lektorom bol Vladimír Plicka. Na tieto podujatia chodilo podľa pamätníkov toľko ľudí, že v teréne nebolo sprevádzajúceho dobre počuť. V druhom polroku 1958 prevzalo s Plickovým požehnaním iniciatívu vlastivedné stredisko Mestského domu osvety (neskôr Mestský dom kultúry a osvety, MDKO), ktoré pripravilo rozsiahly vlastivedný cyklus so začiatkom 12. júla, pokračujúci každú nedeľu. V roku 1965 vznikla ako samostatný útvar MDKO Bratislavská informačná služba (BIS, dnes BKIS), do ktorej bolo už o rok začlenené aj vlastivedné stredisko MDKO spolu s pravidelnými vlastivednými vychádzkami, organizovanými až do roku 2011. Po niekoľkoročnej odmlke BKIS tieto vychádzky obnovilo (2020) pod názvom Rande s mestom.

Kurz sprievodcov bol otvorený krátko po vzniku vlastivedného strediska MDKO sformovaného z vlastivedného krúžku okolo Vladimíra Plicku (2. polovica 50. rokov), najneskôr v roku 1962. Tento kurz, rovnako ako vlastivedné prechádzky, prevzala BIS (BKIS) v roku 1966 a organizuje ho nepretržite dodnes.

Vladimír Plicka zomrel 26. júna 1965 v Bratislave. Pochovaný je v Slávičom údolí, pričom na náhrobku má od roku 1990 umiestnenú svoju bustu od akademického sochára Ludwika Korkoša. Plicku pripomína od roku 1970 aj ulica v Rači a pomník, ktorý na nej odhalili v roku 1990 pri príležitosti jeho storočnice (autori akad. soch. Ludwik Korkoš a Ing. arch. Tibor Varga). V roku 2002 z pomníka odcudzili bronzovú bustu, ktorú o rok nahradili epoxidovou replikou (autor Juraj Margoč).

Autor textu: Ján Vyhnánek