Vladimír Hančin

Narodil sa 23. októbra 1927 v obci Riečnica, ktorú neskôr zrušili v dôsledku budovania vodnej nádrže Nová Bystrica. Jeho otec pôsobil ako štátny úradník, preto sa v mladosti viackrát sťahovali. V škole síce obľuboval dejepis a vo voľnom čase rád čítal knihy s touto tematikou, no z rôznych príčin nemohol študovať. Napokon sa stal vojakom
z povolania a usadil sa v Senici, kde sa aj oženil. Do Bratislavy sa spolu s manželkou presťahoval v roku 1952, zo zdravotných dôvodov odišiel z armády a zamestnal sa ako bezpečnostný technik v podniku Reštaurácie a Jedálne, odkiaľ neskôr prešiel do podniku Drobný tovar. Vtedy sa v ňom opäť prebudila jeho dávna láska k histórii:
„Tak sa stalo, že nepriaznivé udalosti na začiatku 60. rokov ma prinútili hľadať únik z reality skutočného života.“

Začal sa zaujímať o históriu a pamiatky Bratislavy, čo sa napokon stalo jeho životným osudom. Spočiatku sa vzdelával sám, chodieval študovať do knižníc a tam sa oboznamoval s dejinami nášho mesta. V tom čase jeho túžbu prehĺbiť si vedomosti nepriamo ovplyvnil aj nestor bratislavských sprievodcov Vladimír Plicka, ktorého BKIS do Siene slávy uviedlo v roku 2021: „Začalo sa to v regionálnej knižnici (…) na zožltnutých listoch objavil som Plickov zaujatý pohľad na Bratislavu a blízke okolie. Jednoduchosť, zrozumiteľnosť a pritom pútavosť čítania o historických udalostiach (…) Naša známosť ma naučila poznávať svoje mesto a priviedla ma do kurzu vlastivedných sprievodcov po Bratislave.“

V kurze, ktorý absolvoval v roku 1964, našiel „miesto a uspokojenie. (…) Dostal som sa do kolektívu oduševnených milovníkov starej Bratislavy. Chodil som na ich vychádzky, debatoval s nimi, hľadal možnosti rozširovania svojich vedomostí.“  Spôsob a formu jeho sprevádzania výrazne ovplyvnil V. Plicka, ktorého mal napokon možnosť spoznať aj osobne: „To, čo iný sprievodca obišiel konštatovaním, že arkier je z toho a toho storočia, vedel pán profesor priblížiť vyzdvihnutím krás jednotlivostí – kamenných rámov, skla, maľby. Presvedčil ma, že aj v detaile je krása, len sa treba vedieť dívať a hovoriť o nej. (…) Vo svojej práci sprievodcu som sa snažil používať jeho prístup k poslucháčom a vo vlastnej príprave orientovať sa na poznávanie minulosti našich predkov a spájať ich život so všetkými pamiatkami mesta.“

Počas kurzu nadviazal priateľstvo so spolužiakmi a agilnými sprievodcami Jozefom Kočim a Jurajom Fridom, s ktorými sa snažil vymýšľať a rozvíjať nové aktivity mimo bežnej práce sprievodcu a približovať históriu Bratislavy čo najširšej verejnosti. Boli zvolení do Výboru sprievodcov, ktorý v roku 1968 prevzal vedenie Kruhu priateľov Bratislavy (založený 1966), platformy združujúcej tak sprievodcov, ako aj laických milovníkov Bratislavy zameranej na prednášky a vychádzky po Bratislave. Vladimír Hančin sa stal tajomníkom Kruhu a podieľal sa na vypracovaní jeho štatútu (pričom nadviazal styk s Klubom za starú Prahu) a výraznom oživení jeho činnosti: „Nesmierne rád spomínam na stretnutia tohto výboru (sprievodcov). (…) Viedli sa tu debaty, padali návrhy, na ktorých sa aj aktívne pracovalo. Tu vznikli prvé znenia nariadenia o sprievodcovskej činnosti, tu sa prejednával návrh štatútu vyhotoveného V. Hančinom a J. Kočim pre Kruh priateľov Bratislavy. Aktívni boli aj právnici dr. Lambert Čekal a Viliam Frank, ktorí upravovali a uhladzovali návrhy dokumentov. Navrhovali sa konkrétne zmeny v honorovaní sprievodcov.“
Kruh priateľov Bratislavy sa aj vďaka Vladimírovi Hančinovi stal vyhľadávanou platformou (v zenite svojho pôsobenia mal ročne okolo 700 členov) a za viac než 30 rokov svojej činnosti usporiadal niekoľko tisíc prednášok a vychádzok a niekoľko sto autobusových zájazdov, na ktorých sa dokopy zúčastnilo vyše 100 000 návštevníkov. Z iniciatívy spomínanej skupiny sprievodcov vznikol aj mesačník známy ako Vlastivedný bulletin BIS distribuovaný interne medzi sprievodcov a členov Kruhu priateľov Bratislavy. Jeho podstatou bolo, že doň prispievali erudovaní sprievodcovia s hlbšími vedomosťami, ktorí ich touto formou odovzdávali svojim kolegom. Bulletin vychádzal v rokoch 1970 – 2000 a autorom jeho prvého čísla nebol nik iný ako Vladimír Hančin, ktorý spracoval povesti o bratislavských vodníkoch. Vladimír Hančin doň v prvých rokoch prispel napr. aj témami Bratislava a napoleonské vojny, Academia Istropolitana, Bratislavské biele a čierne panie či Mátohy v Michalskej veži. Nie je náhoda, že gro jeho príspevkov tvorili bratislavské povesti, bol totiž na ne špecialistom: „Rozprávky som mal rád odmalička, ale spôsob, akým vykladal povesti o Bratislave dr. M. Löbl, ma zaujal. On je na “vine“, že som sa stal Ujom rozprávkarom.“

Povesti nezbieral len z dostupnej literatúry, ale aj formou rozhovorov s pamätníkmi. Vďaka tomu nazhromaždil množstvo nepublikovaných, ústne tradovaných povestí a fantastických historiek zo starej Bratislavy. Bol ich studnicou a vedel nimi fascinovať publikum. Na jeho rady a pomoc sa o. i. spoliehala aj Mária Ďuríčková pri koncipovaní legendárnych zbierok bratislavských povestí Dunajská kráľovná a Prešporský zvon: „Neraz som pre jedinú reáliu, pre jediný názov prelistovala aj tucet kníh, alebo som sa rozbehla do múzea, alebo na poradu k tým, čo vedeli
a pamätali.“ Práve špecializácia na povesti a častá práca s deťmi primäli V. Hančina, aby začal uvažovať, ako históriu Bratislavy priblížiť čo najširšiemu detskému publiku. Spolu s J. Kočim napokon vymysleli súťaž Poznaj svoje mesto. Spočiatku sa nápad zdal kvôli veľkému rozsahu súťaže len ťažko realizovateľný, ale nadšenci svojím zápalom strhli aj ostatných, zapojili ďalšie inštitúcie a dôležité poznatky získali aj počas návštevy V. Hančina na Mestskej správe pamiatkovej starostlivosti v Prahe, kde už obdobná súťaž prebiehala:
„Rád spomínam na zakladanie Kruhu priateľov Bratislavy. Na to, ako som v roku 1970 využil svojich známych na pozvanie k prejednávaniu “Bilance motorových vozidel na rok 1971“ a ja som išiel vlastne na MSMS v Prahe popreberať skúsenosti z ich mládežníckej hry o Prahe.“
V. Hančin tak mal veľkú zásluhu na tom, že sa v roku 1971 mohol konať prvý ročník súťaže Poznaj svoje mesto, na ktorej vyrástla najmä stredná generácia Bratislavčanov a Bratislavčaniek.
V. Hančin sa hlavne v začiatkoch stal hybnou silou, motorom, tejto mimoriadne obľúbenej súťaže, ktorá u mnohých detí vzbudila lásku k svojmu mestu a kultivovala ich vzťah k pamiatkam. Medzi sprievodcami sa stala veľmi obľúbená odpoveď istého žiaka základnej školy zapojeného do súťaže na otázku „Ako chceš prispieť k ochrane pamiatok?“: „Nebudem do pamiatok kopať, ocikávať ich a odlupovať z nich pre suvenír.“

V. Hančin bol okrem svojej neúnavnej organizátorskej činnosti známy aj mimoriadne bohatými a systematickými znalosťami Bratislavy. V roku 1986 publikoval návod pre sprievodcov, ako narábať s informáciami, ako zveľaďovať svoje vedomosti a pripravovať sa na sprevádzanie. Článok s príznačným názvom Snaha zdokonaliť sa je dôkazom nesmiernej precíznosti a mravčej práce V. Hančina: „V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že jeden sprievodca sa nemôže venovať všetkému, čo s naším mestom súvisí. Nemôže zhromažďovať a pre svoju potrebu spracovať všetky dostupné informácie. Svoj záujem som sústredil do niekoľkých tematických oblastí a na tomto základe sa venujem získavaniu informácií a ich spracovaniu. Sú to miestopis pamiatok
a udalostí, revolučné tradície, napoleonské vojny, povesti a historky. (…) Nie je už také jednoduché zvoliť si správnu a vhodnú formu spracovávania a uchovávania získaných údajov a prameňov.
K uspokojeniu mojich záujmov mám zavedený tento systém: Miestopis: Údaje sú zhromaždené vo forme výpisu základných údajov na evidenčné karty; presná adresa, názov objektu, získané údaje, presný zdroj, z ktorého boli čerpané. Usporiadanie kartotéky je abecedne podľa jednotlivých ulíc a lokalít. Údaje o väčších objektoch ako je Bratislavský a Devínsky hrad, Slavín, Dóm, alebo lokalitách, ako sú staré predmestia, prímestské obce a podobne, ukladám do rýchloviazačov. (…) Pre širšie použitie mám túto dokumentáciu. Výstrižky a výpisky z tlače a literatúry.
Do odkladacích máp alebo rýchloviazačov ukladám výstrižky z novín, časopisov alebo výpisky z literatúry vždy s uvedením prameňa podľa storočí, významných objektov, stavieb, rôznych tém. (…) Fotografie, pohľadnice, obrázky z tlače. Uložené podľa druhu, na zadnej strane s textom, čo predstavujú a obdobie, v ktorom boli vyhotovené.“

V 80. rokoch sa V. Hančin začal venovať hlbšej vedeckovýskumnej činnosti. Svoje štúdium zameral na dobové pramene z medzivojnového obdobia a rok po roku komplexne mapoval dianie
v meste. Výstupom tejto činnosti sú (dodnes) veľmi cenné články, priam štúdie s množstvom podrobných informácií publikované v spomínaných vlastivedných bulletinoch pod názvom
Zo života mesta v roku 1918, 1919, 1920, 1921, 1922, 1923, 1924, 1925, 1931, 1932, 1933, 1934, 1935, 1936, 1937, 1938 a 1939. Zvyšné ročníky zrejme ostali v rukopise.

Poslednou veľkou kapitolou, ktorú V. Hančin otvoril, bolo mapovanie osobností pochovaných na bratislavských cintorínoch. V dobe, keď ešte neexistovali súčasné technologické vymoženosti, patril spolu s niekoľkými ďalšími sprievodcami (napr. Alexandrom Čunderlíkom) k priekopníkom, ktorí poctivo prechádzali jednotlivé cintoríny hrob za hrobom a zaznamenané mená potom doma porovnávali s dostupnou literatúrou (encyklopédie, biografické slovníky a pod.). Aj keď zmapoval všetky významnejšie cintoríny, publikovať vo vlastivedných bulletinoch stihol v rokoch 1992 – 96 iba trilógiu Osobnosti pochované na cintoríne v Slávičom údolí. Pred niekoľkými rokmi som mal tú česť nazrieť do jeho rukopisu o Martinskom cintoríne. Okrem všeobecne známych osobností tam mal (žiaľ, iba heslovite) poznačených aj mnoho takých, o ktorých sa dnešné encyklopédie nezmieňujú. Išlo zrejme o lokálne osobnosti starej Bratislavy, pričom informácie o nich získaval podobným spôsobom ako povesti – ústnou tradíciou. Svoje košaté poznatky publikoval aj ako spoluautor bedekru Bratislava. Sprievodca (1989). Vladimír Hančin mal naďalej mnoho nápadov a plánov. Žiaľ, pribúdajúci vek a slabnúce zdravie spôsobili, že bol nútený čoraz viac ich obmedzovať. Zomrel 7. mája 2012 v Bratislave bez väčšieho záujmu verejnosti. Pochovaný
je v Slávičom údolí. Na veľkú škodu sa z rôznych príčin nezachovala jeho bohatá pozostalosť, čím Bratislava prišla o cenný zdroj informácií.

Pri príležitosti 10. výročia úmrtia uviedlo Bratislavské kultúrne a informačné stredisko V. Hančina do Siene slávy kurzu Sprievodca cestovného ruchu. S úctou spomíname na osobnosť, ktorá
v 2. polovici 20. storočia formovala rozvoj sprievodcovskej činnosti a prispela k výraznému zvýšeniu záujmu celých generácií o históriu Bratislavy.

Ján Vyhnánek

Zdroje:
* HANČIN, P. (syn V. Hančina): Ústna informácia.
* HANČIN, V.: Snaha zdokonaliť sa. In: Informačný spravodajca vlastivedných sprievodcov Bratislavy, 1986, roč. 2, č. 2, s. 27-33.
* HANČIN, V.: Ako som spoznal profesora Vladimíra Plicku. In: Vlastivedný bulletin BIS, 1995, roč. 26, č. 1, s. 14.
* HANČIN, V.: Spomienky. In: Vlastivedný bulletin BIS, 1995, roč. 26, č. 1, s. 16-17.
* Kruh priateľov Bratislavy. In: Vlastivedný bulletin BIS, 1995, roč. 26, č. 1, s. 4-7.

Lektorkou kurzu Sprievodca cestovného ruchu sa stala v roku 2020, svoje bohaté praktické skúsenosti zúročuje v oblasti teórie cestovného ruchu, zaoberá sa aj cirkevnou históriou.

Popri sprevádzaní sa podieľala na prekladoch kníh z nemeckého a českého jazyka, rada sa venuje i gastronómii, a to aj skúšaním “zabudnutých“ receptov.