Desatoro sprevádzania nevidiacich a slabozrakých

Spísali sme pre vás niekoľko rád, ale sami uvidíte, že je to všetko veľmi logické! Nemusíte sa báť, ak by vám niektorú z nich roztopašný vietor z hlavy vyfúkol, nič sa nedeje. Nevidiaci i slabozrakí vás určite usmernia a sami vám povedia, akú pomoc potrebujú – či na kúsku odprevadiť, popísať cestu k najbližšej cigánskej pečienke, prečítať, kedy začína najbližší koncert a pod.

Ako na to?

Etiketa-neetiketa, človeka so zdravotným postihnutím oslovte ako prvý. Hoci pravidlá slušného správania hovoria, že mladší by mal prvý pozdraviť, tuná to neplatí – nevidiaci ani slabozrakí si vás nemusí všimnúť. Ak zočíte niekoho, kto potrebuje vašu pomoc, pristúpte k nemu a prihovorte sa mu: „Dobrý deň, som dobrovoľníkom BKIS. Môžem vám nejako pomôcť?“
Človek so zrakovým postihnutím vám povie, čo a ako potrebuje, môže sa však stať, že vás odmietne. Je to úplne v poriadku – znamená to, že vie, kam má ísť, čo sa okolo neho nachádza, možno má v mobile navigáciu, ktorá ho odprevadí.
Je pravdepodobné, že nevidiaci (ale aj niektorí slabozrakí) sa vás chytia. Stane sa tak v prípade, že ich budete na kúsku odprevádzať. Kráčať môžete per pazuch, môžu sa vás chytiť pod vaším lakťom alebo za plece (ak sú napr. výrazne vyšší než vy). Za ruku sa vás pravdepodobne nechytia – jednak je to pre sprevádzanie nie veľmi pohodlné, jednak nie ste v takom blízkom vzťahu. V žiadnom prípade nechytajte vy nevidiaceho či slabozrakého. Skôr či neskôr by sa dostal krok – dva pred vás a chtiac-nechtiac by ste ho začali pred sebou tlačiť. Je to dosť nebezpečné – nevidiaci nevie, čo je pred ním, takže si môže ublížiť, navyše, vy si spoza neho nemusíte všimnúť schody, nízke stĺpiky a pod. Niekedy sa stane, že ľudia nevidiacich ťahajú za bielu palicu, ale to vieme, že by vás nenapadlo.
Keď budete nevidiaceho či slabozrakého sprevádzať, kráčajte vedľa neho, najlepšie však pol kroka pred ním. Ak ale budete mať správny úchop, určite to pôjde aj samo.
Ak zočíte skupinku ľudí so zrakovým postihnutím (niekoľko nevidiacich v sprievode slabozrakých), bude pre nich takisto veľmi príjemné, keď sa im prihovoríte a spýtate sa, či nepotrebujú pomoc.
Pamätajte, že podľa zákona môže vodiaci pes vstúpiť kamkoľvek. Skutočne kamkoľvek, takže aj do obchodov, reštaurácií, do kostola. Zároveň majte na pamäti, že ak má postroj a vedie svojho pána, je v práci. Nerozptyľujte ho preto, nehladkajte, ani nekŕmte.
V prípade, že nevidiacim či slabozrakým bude stačiť popis trasy, snažte sa hovoriť čo najkonkrétnejšie. Slová ako „tadiaľ“ či „za tým domom“ sú pomerne nezrozumiteľné, pretože bývajú sprevádzané gestom ruky či pohybom hlavy. Trasu konkretizujte napr. takto: „Pokračujte rovno asi 50 metrov.“, „Keď prídete na koniec ulice, kde hrajú dvaja mladí na gitare, zabočte doľava.“, „Vpravo od stánku, kde robia cigánsku, je vchod do obchodu, ktorý hľadáte.“ Využívajte čo najviac orientačných bodov, ktoré možno počuť (živé kapely, nahrávky s koledami, pódium s programom a pod.), nahmatať (hrboľatú historickú dlažbu, hladký chodník a pod.) alebo zacítiť (stánky s dobrotami, reštaurácie a pod.).
V rozhovore sa nemusíte vyhýbať žiadnym bežne používaným slovám. Aj nevidiaci hovoria, že film videli, že si prezreli výstavu v múzeu, takisto sa tešia, že niekoho vidia, takisto sa s vami rozlúčia „dovidenia“. Pravdaže, film počuli, exponáty v múzeu si chytili, tešia sa, že sa s niekým stretli, používať však takéto formulácie je neprirodzené a veľmi to ľudí so zrakovým postihnutím vyčleňuje zo spoločnosti, veľmi to delí na „nás“ a „vás“. Pokojne tieto slová používajte aj vy – jednak to bude pre všetky strany príjemnejšie, jednak sa neunavíte pri formulovaní viet a hľadaní alternatív.
Keď odbehnete niečo zistiť, oznámte nevidiacemu, že odchádzate, aby sa nestalo, že bude v rozhovore pokračovať a vy tam už nebudete. Takisto mu oznámte, keď sa vrátite.
Nevidiacich a slabozrakých upozornite na zaujímavosti okolo. Keď ich budete na kúsku sprevádzať, pokojne im povedzte, aké stánky míňate, že tu akurát stavajú malé pódium, pretože o polhodinku začína verejná diskusia, že za rohom si Bratislavčania môžu zo šúpolia vyrobiť ozdoby na stromček a pod. Aj keby bolo týmito informáciami obvešané celé centrum, je možné, že im túto informáciu nikto neprečítal – a oni si ju, pochopiteľne, sami prečítať nemohli. Aj keby sa v meste niečo zmenilo, napr. že by bola kvôli programu presunutá zastávka MHD, určite o tom informujte.
Stretnutie s ľuďmi so zrakovým postihnutím si užite. Sú to presne takí istí ľudia ako vy, akurát vidia zle, alebo nevidia vôbec. Takisto ako vy ale musia chodiť do školy, takisto radi čítajú, chodia do divadla (dokonca v Bratislave Divadlo Zrakáč založili), takisto behávajú (so sprievodcom sú spojení obyčajnou gumičkou do vlasov prevlečenou cez jeden prst), chodia plávať (podľa dráh sa predsa smer udržať dá), varia, pečú, háčkujú, sú domácimi kutilmi, pracujú (ako učitelia, novinári, manažéri, tlmočníci, dokonca programátori). Tak ako vy aj oni lietajú v oblakoch, keď sú zamilovaní, aj oni majú taký študentský život ako vy, aj oni vychovávajú deti, aj oni sa hádajú s manželmi a manželkami.