Slovak EnglishEnglishUkrainian
  • Dnes je 25. február 2024
  • Youtube
  • Instagram
  • Slovak EnglishEnglishUkrainian
Radovan Kyrinovič rozhovor
Radovan Kyrinovič, foto: BKIS/Katarína Svobodová

Psychológ Radovan Kyrinovič pôsobí v organizácii Liga za duševné zdravie. V druhej polovici júla bude hosťom Martina Staňa v Diskusii o duši: Duševne zdravé komunity v Letnej čitárni U červeného raka. 

V rozhovore hovorí, že hoci sa informatizácia o duševnom zdraví zlepšuje, stále sa o ňom hanbíme hovoriť, ale aj o novom projekte Akadémia zotavenia

Téma duševného zdravia je už súčasťou celospoločenskej debaty. Je dobré, že je tu veľa priestoru na zvyšovanie povedomia, zároveň ale môže dochádzať k veľkému zjednodušovaniu. Ako to vnímate?

Myslím, že sa to zlepšuje, vidím to najmä u mladšej generácie, ktorá o duševnom zdraví hovorí otvorenejšie. Informatizácia je lepšia, no stále veľmi nedostatková. Vychádza to aj z prieskumov, ktoré robila Liga za duševné zdravie. Z ľudí, ktorí mali za posledný mesiac nejaký problém, len šesť percent z nich to s niekým riešilo.

V zmysle odbornej pomoci alebo s niekým blízkym?

Hocikým. Stále sa o tom hanbíme hovoriť. Téma psychického zdravia je zaťažená historickým ponímam choroby ako niečo zlého, čo treba hneď vyliečiť a „vytiahnuť“ z človeka, lebo inak nie je súci do spoločnosti. To je odraz historického vnímania patológie a psychických problémov. 

Z vašich výskumov tiež vyplýva, že vyše 70 percent opýtaných ľudí má témy duševného zdravia spojené s pocitmi hanby. Hoci sa informatizácia zlepšuje, prečo je to stále tabu?

Mám pocit, že tu prevláda vnímanie, že duševné nezdravie začína až v hraničnom bode, keď už telo takmer skolabuje a sme až doslova donútení za niekým ísť. Tvárime sa, že sme v poriadku a problém nastáva až vtedy, ak ho už nedokážem zvládať. Medzi tým je veľký priestor, keď sa cítime zle a náš život sa dlhodobo zhoršuje v rôznych oblastiach.

Ja som svoje problémy dlho bagatelizoval, hoci prejavy nezdravia sa dali u mňa badať od základnej školy. Niekto by povedal, že som bol hanblivé dieťa, klinický psychológ by možno povedal, že mám prejavy sociálnej fóbie.

Takže ľudia nevyhľadávajú pomoc, až kým nedospejú do štádia, že ani telo, ani duša už nedokážu fungovať a vtedy sa niečo zlomí. Väčšinou to ale nepríde zo dňa na deň, pokiaľ sa nestane náhla tragická situácia. Na čo je dobre sa zamerať a vnímať pri zmenách prežívania?

Povedomie o duševnom zdraví je stále relatívne plytké, ľudia nevedia, čo si majú všímať. Chýba vedomie, že to, čo cítime, sa už dá považovať za problém a nemusí to byť na ambulantnú liečbu, aby som to vnímali ako problém. Pre vytvorenie kritického vedomia by sa ľudia mohli začať viac rozprávať so svojím okolím. Zo skúsenosti viem, že ak prehovoria o svojich problémoch, zistia, že v tom nie sú sami, lebo mnohí majú podobné skúsenosti.

Hovoríme, že rozumieme duševnému zdraviu, ale stále nemáme guráž priznať si, že sa to týka aj nás. Možno je v tom aj strach, že ako spätnú väzbu dostaneme výsmech a bagatelizovanie. 

Čo by nám pomohlo zachytávať svoje pocity skôr? Občas je to tápanie. 

Veľký faktor je individuálna schopnosť komunikácie. A to je veľmi dôležité aj pre psychológov/čky a psychiatrov/čky, ako komunikovať s človekom tak, aby si z toho neodniesol ďalšiu traumatizáciu, lebo potom sa bude odborníkom a odborníčkam vyhýbať. 

Podľa čoho by sme si mali teda voliť terapeuta či terapeutku?

Je veľký nárast terapeutov či terapeutiek, ktorí nemajú žiadneho garanta. Slovo terapeut nie je nijako regulované, takže ho môže používať prakticky ktokoľvek bez psychologického a psychoterapeutického vzdelania. 

Ako kritérium by som volil to, že človek je zapísaný v psychoterapeutickej spoločnosti. Na Instagrame vidím veľa ľudí, ktorí sú vo výcviku a viem, že majú plno, no z tých informácií o duševnom zdraví je mi zle. Dával by som si pozor aj na terapeutov, ktorí neuvádzajú vzdelanie, prípadne majú za sebou len nejaké krátke týždenné školenia či online kurzy a sľubujú rýchle výsledky.

Váš prístup ku klientom je špecifický v tom, že sám máte diagnostikované ADHD. Ako s nimi pracujete?

Moja práca s klientami s ADHS je vo veľkej miere o zdieľaní skúseností, robíme to peer-to-peer princípom. Zisťujem, čo daný človek potrebuje a hľadáme preňho vhodné zdroje, ako napríklad pracovať s časovým manažmentom, úzkosťami, veľkým vnútorným napätím a podobne. Pre každého bude fungovať niečo iné.

Dostupnosť psychológov/čiek je obmedzená. Jednak finančne a jednak ich je málo. A keď si nesadnú, vie to človeka veľmi odradiť. Ako ľudí povzbudiť, aby to nevzdávali?

Je v poriadku, ak si ľudsky nesadnete. Ak vám odborník/čka bude napríklad pripomínať niekoho, kto vám ublížil, nemusíte sa tam cítiť dobre. Nervový systém si na sedení neoddýchne. Nie je to vaša vina, neznamená to, že niečo je s vami zle. Psychológia, psychiatri aj terapeuti sú tiež len ľudia, aj oni robia chyby.

Júl je dúhovým mesiacom, počas ktorého sa okrem hlavného PRIDE-u organizujú aj ďalšie podujatia za práva LGBTI+ ľudí. Kde na Slovensku nájdu kvalitnú psychologickú podporu?

Na našu linku pomoci Nezábudka sa môžu obrátiť, tam sú LGBTI+ témy vítané, rovnako aj InPoradňa. Určite by bolo potrebné, aby tej pomoci bolo viac. Tri roky som robil školského psychológa na gymnáziu na Vazovovej a za ten čas bol za mnou len jeden hetero chlapec, ostatní boli kvír. 

S akými problémami alebo témami za vami chodili?

Dlhodobo zlá nálada, úzkosti, pokles výkonnosti, neschopnosť venovať sa svojím záujmom a vzťahy s rodičmi, spolužiakmi či partnermi. Snažil som sa, aby moja kancelária nevyzerala ako škola, a aby sa tam cítili dobre a nebáli sa ku mne chodiť. 

Počas Bratislavského kultúrneho leta s vami pripravujeme diskusiu aj o duševnom zdraví komunít. Súčasťou toho je projekt Akadémia zotavenia. O čo tam ide? 

Akadémia zotavenia je koncept vzdelávania, ktorý vznikol v Spojenom kráľovstve. Je zameraný na potreby ľudí s duševným nezdravím. Ide o formu komunitného vzdelávania, ktoré má vo svojej podstate terapeutický rozmer. 

Veľa ľudí v procese liečby veľmi vážneho duševného ochorenia je na zlomku svojej schopnosti fungovať. Napríklad po akútnom ataku psychózy sú liečení silnými liekmi, ako sa to stalo môjmu kolegovi Billymu z Írska, ktorý má diagnostikovanú schizofréniu.

On síce doma nepočul hlasy, lenže osem hodín omámene pozeral na televízor a nepamätal si si z toho nič. Nemal teda klinické príznaky, ale jeho kvalita života bola hrozná.

Rozhodol sa, že takto nechce žiť a nejde sa sústrediť na to, čo najskôr vyliečiť chorobu, ale ide sa naučiť s ňou žiť. Ide sa zotavovať. Naučiť sa, čo najlepšie žiť svoj život aj s ochorením. Billy síce teraz občas počuje hlasy, ale vedie veľmi uspokojivý sociálny život a chodí prednášať na univerzity. A na hlasy si našiel stratégie, ako s tým pracovať.

Akadémia zotavenia teda spočíva na osobnom rozvoji a vzdelávaní. Na akých princípoch je proces zotavenia postavený? 

Výskumníci spravili veľkú analýzu terapeutických smerov a zisťovali, čo funguje. Akadémia zotavenia je postavené na pilieroch C.H.I.M.E. Prvým pilierom je spojenie (connectedness) – som s ľuďmi s podobnými skúsenosťami a nie som v tom sám/a. Druhým je nádej (hope), že napriek tomu, ako sa cítim teraz, je zmena k lepšiemu možná. Ďalej je to identita – ja nie som moje ochorenie. Nie som chorý človek, som človek s problémami. Nepadám do škatuľky narušený, nevhodný človek, ktorý je záťaž pre sociálny systém, pretože nie som ekonomicky výkonný, a tak nepatrím do spoločnosti. Štvrtým je zmysel (meaning) – môj život vie priniesť aj radostné momenty, má zmysel. Posledným je zmocnenie (empowerment), ktorý študentstvu dodá odvahu a zistia, že dokážu vlastnými silami ovplyvňovať svoj život pozitívnym smerom. 

Momentálne ste v príprave spustenia Akadémie zotavenia. Ako bude vyzerať konkrétna hodina?

Z mojej skúsenosti zo zahraničia nikto nebol na hodine v pozícii odborníka či odborníčky. Dvaja ľudia sú facilitátori, väčšinou majú s témou priamu skúsenosť. Ide o spoločné zdieľanie a troškou teórie. Napríklad, keď sme rozoberali stres, spravili sme si prvé kolo a hovorili sme o spúšťačoch. Ak je na hodine desať ľudí a sú ochotní rozprávať, už len to vie byť na hodinu. 

Nefunguje to tak, že experti sa rozhodnú, čo potrebujú pacienti s chorobou vedieť. Na participatívnych stretnutiach sa ľudia z odbornej verejnosti, ľudia s ochorením a ich príslušníci stretli a spoločne nastavovali témy, ktorým sa budú venovať. Na hodinu bude môcť prísť hocikto, snažíme sa to nastaviť nízkoprahovo, aby to bolo dostupné pre všetkých.

Ako môžeme prejaviť autentický záujem o človeka, ktorý sa nám zdôverí so svojou duševnou nepohodou?

Ponúkam tri možnosti. Buď sa chce porozprávať a vtedy si ho vypočujem, alebo sa chce rozptýliť, lebo momentálne na to nechce myslieť, alebo sa ho opýtam či potrebuje priestor. Niekedy človek len potrebuje pokoj, už to je veľký znak pochopenia.

Veľa ľudí porozumie, čo sa pod tým myslí, keď zažije ľudský prístup a komunikáciu. Myslím, že sa to ešte stále musíme učiť. To, že sa niekto cíti zle, neznamená, že je horší, mali by sme mu umožniť, nech si vyberie, ako s tým chce naložiť. Mnoho detí je naučených napĺňať potreby svojich rodičov, možno aj nevedome, ale výchova tam smeruje. Potom to môže spôsobovať komplikácie v ich vzťahoch v budúcnosti.

Text: Anna Jacková